Na dobrovoľníctvo som sa prihlásil preto, aby som spoznal novú krajinu a novú kultúru. Inšpirovalo ma veľa ľudí, ktorí mi hovorili: „Je veľmi fajn vystúpiť z vlastnej kultúry, veľa sa naučíš o sebe aj o druhých.“ Takmer celý život som strávil v škole ako študent, a tak som cítil, že je dôležité zažiť medzinárodný život – nielen cestovaním, ale tým, že ho budem naozaj každý deň žiť.

Prečo Slovensko?

Veľa ľudí sa ma pýta: „Prečo si si vybral Slovensko?“ Je to ťažká otázka, keď pochádzaš zo západu Francúzska. O tejto krajine som naozaj nič nevedel. Jediné, čo som poznal, bola Bratislava, hlavné mesto, a Peter Sagan, slávny cyklista z Tour de France. Slovensko nám pripadalo dosť ďaleko a mal som o ňom len zopár stereotypov. Práve preto, že som o Slovensku nevedel takmer nič, mal som zvedavosť objaviť ho úplne od nuly.

Moja odpoveď na túto otázku je v skutočnosti skôr o KERICu. Keď som sa rozhodoval, prihlásil som sa do ôsmich rôznych neziskoviek vo východnej a strednej Európe. Povedal som si, že chcem spoznať jednu krajinu úplne od začiatku. Keď som si prečítal ponuku od KERICu, prišla mi ako najlepšia príležitosť pre mňa: bývať s množstvom ľudí, v malom meste ako Čadca, a nie v hlavnom meste. S deťmi som nemal skoro žiadne skúsenosti, ale spomenul som si, že ako dieťa som mal taký malý sen – ísť do cudzej krajiny, aby tam ľudia mohli spoznať moju vlastnú kultúru. Sen splnený.

Po prihlásení ma prijali takmer okamžite. O dva dni bolo hotovo.

Moja hosťujúca rodina

Prvý týždeň som býval u hosťujúcej rodiny. Práve som vystúpil z vlaku a už som bol priamo ponorený do slovenskej kultúry. Pamätám si svoj prvý deň: rozprávali sme sa, naša angličtina bola veľmi slabá, ale bavilo nás zdieľať naše rozdielne kultúry. Objavil som mapu Slovenska.

Zaujímavosť: počas toho týždňa mi hosťujúca rodina dala croissant od 7 Days, známej značky na Slovensku. Bol to jeden z najhorších croissantov, aké som kedy jedol. Samozrejme, počas celého roka som ho ochutnal už len raz. A na konci týždňa som mal párty s hosťujúcimi rodičmi a skončil som s hosťujúcim bratom a bratrancom v bare, kde som objavoval slovenský alkohol. Noc som dokončil na ich záchode, dve hodiny som vracal.

Som veľmi rád, že som spoznal svoju hosťujúcu rodinu. Boli sme spolu na mnohých výletoch, vďaka ktorým som spoznal Slovensko oveľa lepšie. Navštívili sme Oravský hrad, pútnické miesto v Korni, Šance v Českej republike a trojmedzie.

Ale moje najsilnejšie spomienky na nich sú stále spojené s Vianocami. Spoznal som tradičné vianočné jedlo a strávil čas s celou rodinou. Vznikli z toho naozaj skvelé spomienky. Pre mňa osobne to boli prvé Vianoce, ktoré som neslávil vo Francúzsku, a tak som so svojou slovenskou rodinou natočil video pre tú francúzsku.

Na svoju hosťujúcu rodinu, na čas, ktorý sme spolu strávili, a na spomienky, ktoré sme vytvorili, nikdy nezabudnem.

• 
• 
•  

Zelené kopce, studená zima a hľadanie rovnováhy

Do Čadce som sa dostal vlakom z Prahy a keď som prekročil hranicu, hneď mi udrela do očí príroda. Všetko bolo zelené, samé milé kopce. Pochopil som, že môj rok bude na behanie a turistiku v Kysuciach úžasný. Pred príchodom na Slovensko som si myslel, že počasie a krátke zimné dni budú náročné. A nakoniec som si zimu strašne užil. Áno, teploty boli nízke, od 0 °C do -15 °C, ale pre mňa bolo úplne nové žiť v studenom kraji so snehom takmer tri mesiace.

A čo sa týka krátkych dní – vie byť trochu depresívne, keď slnko zapadá o pol štvrtej. Ale keď si nájdeš aktivity, je to úplne v poriadku. Chodil som na plaváreň, na večerné lyžovanie alebo som jednoducho išiel skôr spať.

Osobne bol tento projekt veľmi únavný. Neustále som bol obklopený rôznymi ľuďmi: deťmi v škole, ostatnými dobrovoľníkmi a ľuďmi zapojenými do nášho sociálneho projektu. Museli sme byť k dispozícii druhým a dávať im svoj čas. Bola to súčasť našej práce. Aby som našiel rovnováhu, musel som si nájsť aktivity, ktoré môžem robiť sám, a uniknúť ostatným dobrovoľníkom, keď robili priveľký hluk. Veľa času som trávil mimo KERICu, v prírode so srnkami, líškami a spevom vtákov, pozeral som západy slnka na kopcoch okolo Čadce a objavoval Slovensko cez trailový beh a turistiku.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
•  

Behanie, sneh a medaila od olympijského víťaza

Cez zimu som chodil na plaváreň a do lyžiarskeho strediska. Mal som tiež možnosť zúčastniť sa pretekov v Čadci, ako Beh na Husárik a Dobrobeh. Bežal som aj charitatívny ALS Beh vo Svite a na Chadimových charitatívnych pretekoch som sa dostal na pódium. Medailu mi odovzdal dokonca olympijský víťaz Matej Tóth.

• 
• 
•  

Moja najväčšia výzva: angličtina

Mojou najväčšou výzvou bola na začiatku úroveň angličtiny. S úrovňou A2 v teste TOEIC ma pár mesiacov predtým odmietla jedna škola práve z tohto dôvodu. Na začiatku som veľmi trpel. Nebol som schopný rozumieť prvým online stretnutiam. Ale túto situáciu som chcel. Chcel som byť sám, bez toho, aby mi niekto pomáhal po francúzsky. Nemal som na výber: musel som sa prispôsobiť tomu, ako ľudia rozprávajú, aby som sa naučil po anglicky. Prvý mesiac bol ťažký. Musel som si zvyknúť na prízvuk každého jedného človeka a rozvinúť svoje komunikačné zručnosti. Ale keď si zvykneš rozprávať po anglicky každý deň, prestane to byť problém.

Práca s deťmi

Pred týmto projektom som s deťmi nikdy nepracoval, a tak som v škole aj na aktivitách KERICu rozvíjal svoju kreativitu, aby som mal pre deti vždy niečo zaujímavé a nové. Rozvinul som aj trpezlivosť, pretože som musel vysvetľovať veci v jazyku, ktorým som veľmi dobre nehovoril. Niekedy musíš vysvetľovať znova a znova, kým to všetci pochopia. Zakaždým som musel nájsť iné slovo alebo zmeniť výslovnosť, aby mi bolo rozumieť – a práve tým som si zlepšoval angličtinu.

Udržať pozornosť detí bola počas celého roka veľká výzva, pretože pre mňa je to to najdôležitejšie: musíš byť pre študentov zaujímavý. Našiel som si na to viacero trikov.

Skús pár slov po slovensky

Prvý bol rozprávať po slovensky. Pár slovenských slov ti dá viac možností, ako komunikovať. Vždy je to vtipné a získaš rešpekt detí aj učiteľov, pretože ukážeš, že sa snažíš a prispôsobuješ sa ich kultúre. Ľudia to naozaj ocenia.

Meň tón hlasu

Druhý trik bola zmena tónu hlasu. Deti sedeli predo mnou, takže keď som rozprával, musel som byť zrozumiteľný a nehovoriť pridlho, ak som chcel udržať ich záujem – hlavne keď bola téma komplikovaná.

Pridaj pohyb

Ďalší trik bolo pridať do aktivít pohyb a meniť pozície. Keď ľudia dlho sedia, je veľmi ťažké udržať všetkých sústredených. Zmena rutiny je pre nich ideálna. Túto zručnosť viem využiť v mnohých rôznych situáciách a s každou vekovou skupinou. Komunikácia je mocná zručnosť.

Tri školy, tri rôzne svety

Francúzštinu som chodil učiť do Skalitého-Kudlova, do Korne a na Gymnázium v Čadci. V každej škole som našiel niečo iné, od atmosféry až po deti.

Gymnázium Čadca

Na gymnáziu som učil francúzštinu študentov vo veku 16 až 20 rokov a veľmi ma bavilo učiť každý týždeň vlastný jazyk. Musel som premýšľať nad gramatickými pravidlami, ktoré som už úplne zabudol, pretože ako rodený hovoriaci ich vedome nepoužívam. Bolo to zaujímavé, lebo som nikdy nemal pocit, že hovorím vlastným jazykom. Zakaždým som musel premýšľať, prispôsobiť slovnú zásobu a hovoriť pomaly. So študentmi som si zašportoval a objavil pre seba nový šport: florbal. Je to ako hokej bez ľadu. Je veľmi technický, pretože musíš ovládať loptičku hokejkou. A nie je práve najlepší, keď ťa bolí chrbát.

Korňa

V Korni je základná škola v dedine, ktorá bola v roku 2023 vyhlásená za najkrajšiu dedinu Slovenska. Za školou bolo vidieť obrovský les. Naozaj ma bavilo obdivovať prírodu v tomto kraji. Aj domy a futbalový štadión sú veľmi pekné. Atmosféra bola veľmi príjemná a pokojná, s malými triedami. Väčšinou sme mali konverzačné hodiny. Veľa som sa naučil o živote na dedine a o tom, ako tam ľudia žijú. Pre túto školu som mal pripraviť prezentáciu o francúzskom systéme a spoločne sme porovnávali rôzne veci: školský systém, prázdniny, Vianoce, jedlo, šport a tak ďalej.

Skalité-Kudlov

A Skalité-Kudlov bola tiež základná škola obklopená krásnou prírodou, hneď pri trojmedzí Slovenska, Poľska a Českej republiky. Na rozdiel od Korne som tu mal plné triedy s 15 až 25 žiakmi. V tejto škole som musel vymýšľať aktivity na rôzne témy. Pri tínedžeroch zo siedmeho, ôsmeho a deviateho ročníka som musel viac premýšľať nad tým, ako byť zaujímavý – na nudné aktivity tam nebol priestor. Budem si pamätať jednu z piatackych tried. Bolo tam dvadsať detí, takže sme sa na začiatku mohli trochu báť, ale ich energia bola úžasná a boli namotivované urobiť všetko.

Šok z jedla

A teraz sa idem sťažovať.

Jedlo na Slovensku bol môj najväčší kultúrny šok. Naučil som sa, že je v poriadku nemať na konci jedla dezert. Veľmi mi chýbal chlieb na dojedenie taniera. Prekvapilo ma aj to, koľko jedla Slováci vyhodia v reštauráciách alebo v škole. Zistil som, že sa dá miešať sladké so slaným v jednom jedle, ako mäso s lekvárom alebo cestoviny s cukrom. Bol som veľmi rád, že som v piatok nemal školu, lebo som sa vyhol sladkému obedu.

Dnes už milujem slovenské polievky. Je ich toľko rôznych a sú naozaj chutné – okrem kapustnice. Z hlavných jedál budú mojím favoritom navždy bryndzové halušky.

Podľa mňa slovenské jedlo nie je až tak o chuti, ale o tom, aby si bol pripravený na studenú zimu. Veľa zemiakov, múky, ryže a vyprážaného. Zelenina na tanieri často chýba. A z nápojov je môj favorit pivo s poriadnou penou. Inak to nie je zdravé. Tvrdý alkohol nie je úplne moja šálka kávy. Mám rád len ten moment, keď dostaneš uvítací štamperlík toho najznámejšieho.

Život a práca s deviatimi ľuďmi

Ešte pred prijatím projektu som chcel žiť a pracovať s veľkou skupinou ľudí a KERIC som si vybral aj kvôli tomu. Na Slovensko som prišiel stretávať ľudí, zdieľať naše kultúry a rozprávať sa o všetkom v živote. Chcel som si nechať spochybniť vlastné názory, otvoriť dvere, ktoré som predtým nikdy neotvoril, a objaviť nové spôsoby myslenia. Práve oni sú dôvod, prečo bol pre mňa tento projekt úspešný a prečo som si užil aj všetko ostatné, čo som spomínal. Som naozaj vďačný všetkým medzinárodným dobrovoľníkom, ktorí tu boli. Počas jedenástich mesiacov som s nimi musel zdieľať takmer všetko. Takže áno, strávil som veľa času na tej slávnej červenej sedačke a v kuchyni, ale pre mňa sú tieto miesta srdcom KERICu.

Spoločne sme organizovali medzinárodné večere, kde každý musel uvariť jedlo zo svojej krajiny.

Cestovali sme spolu do Poľska, Košíc, Banskej Bystrice, Vysokých Tatier, Slovenského raja, na Veľkú Raču a na veľa ďalších miest.

• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
• 
•  

Keď žiješ a pracuješ s deviatimi ľuďmi, musíš sa neustále vyrovnávať s druhými. Nemôžeš byť stále sám. A keď nezdieľate rovnakú národnosť, kultúru, sociálne zázemie, náboženstvo, životný štýl, skúsenosti, emócie, hodnoty a všetky rozdiely, ktoré k tomu patria, môže to byť náročné. Ale tieto rozdiely sú zároveň obrovským zdrojom informácií a nápadov. Robia ťa otvorenejším. V danej chvíli môže byť niekedy komplikované zvládať všetky tie odlišnosti. Musíš hľadať spôsoby, ako riešiť problémy, väčšinou cez kompromisy. Niekedy slová nemajú v každom jazyku rovnakú váhu. Musíme prijať, že silné slovo v mojom jazyku môže byť v inom jazyku úplne mierne. Keď to raz pochopíš a prijmeš, zvládneš skoro každú situáciu. Schopnosť vychádzať s každým je veľmi mocná zručnosť. Sila tohto projektu je v tom, že vždy nájdeš niekoho, kto ti pomôže a niečo s tebou zdieľa.

Dvere do Erasmu a do Európy

Tento projekt mi tiež otvoril svet Erasmus projektov. Bola to príležitosť vyskúšať si cez Erasmus rôzne veci. Dobrovoľníctvo v KERICu bolo počas týchto jedenástich mesiacov to hlavné, čo som robil, ale zúčastnil som sa aj týždňového školenia, kde som stretol ďalších medzinárodných dobrovoľníkov z celého Slovenska. Bola to skvelá príležitosť spoznať nových ľudí a zdieľať naše skúsenosti.

• 
• 
•  

Vytvorili sme aj výmenu mládeže. Pre mňa to bolo prvýkrát, čo som o tomto programe počul, a bol som líder. Na týždeň sme privítali päť tímov z piatich rôznych krajín a organizovali aktivity na rôzne témy: šport, spolupráca, komunikácia, duševné zdravie a ďalšie.

• 
• 
• 
•  

Pre mňa tieto tri skúsenosti otvorili dvere do Európy a do sveta. Ukázali mi, aké príležitosti môžeš nájsť na to, aby si sa rozvíjal a porozumel iným komunitám. A tiež som sa zmieril s angličtinou, ktorú som počas celej školy nenávidel.

Uvidíme sa niekde

Je strašne ťažké nájsť tie správne slová na záver tohto roka. Bol absolútne úžasný a nikdy nezabudnem na všetko, čo som na Slovensku zažil. Chcem sa len poďakovať každému človeku, ktorého som počas tohto roka stretol – každému, kto so mnou zdieľal moment, rozhovor, smiech, výzvu alebo jednoducho kúsok tohto dobrodružstva.

Ďakujem, že ste týchto jedenásť mesiacov spravili takými výnimočnými.

Neviem, kam ma život zavedie ďalej, ale som si istý, že sa naše cesty niekde znova skrížia.

Uvidíme sa niekde. 🫶

• 
• 
• 
• 
• 
•  

Chceš zažiť to isté?

Florian strávil jedenásť mesiacov v cudzej krajine, ktorú si vybral naslepo. Ty môžeš urobiť to isté – cez European Solidarity Corps ťa vieme vyslať na dlhodobý projekt do celej Európy. Ubytovanie, stravu, vreckové, príspevok na cestu, poistenie aj jazykový kurz hradí program.