
Keď som oznámila svojmu okoliu, že odchádzam dobrovoľníčiť do Albánska, dostala som rôzne reakcie plné obáv a otázky typu: „Nebojíš sa? Albánsko je nebezpečné! Dávaj si pozor hlavne na ľudí… a mužov.“ Úprimne neviem, kde vznikli tieto stereotypy, ale jedno viem určite – takéto vnímanie má iba človek, ktorý Albánsko nikdy nezažil.
Ahojte, volám sa Sofi a som študentkou medzinárodných vzťahov v Brne. Avšak vždy hovorievam, že väčšina môjho vzdelávania prebieha mimo školy. Najviac mi dalo cestovanie. Áno, môže sa to zdať ako klišé, pretože dnes už predsa cestujú všetci, ale niečo na tom bude.
To, že človek príde do úplne nového prostredia, ktoré je odlišné od toho, čo doteraz poznal – iná klíma, jedlo, zvyky, kultúra, jazyk, spôsob komunikácie a najmä úplne iní ľudia. Človek je nútený vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a prispôsobiť sa prostrediu skrze spoznávanie miestnych a žitie ich každodenného života. Musí mať rešpekt, otvorenú myseľ, no najmä srdce. S týmto nastavením mysle vstupujem do každej krajiny a Albánsko nebolo výnimkou. Už dlho svietilo na mojom bucketliste. Lákalo ma svojou divokosťou a zmiešanou kultúrou, tak ako všetky krajiny Balkánu.
Už dávno som si uvedomila, že každá krajina je výnimočná. Keď niekto položí cestovateľovi otázku, kde sa mu páčilo najviac, málokedy dokáže odpovedať jednoznačne. Keby som však mala zhrnúť Albánsko pár slovami, bola by to krajina, kde:
- hory stoja naproti moru,
- mešita stojí naproti kostolu,
- chaos funguje naproti poriadku,
- ľudia sú hrdí na svoje korene, no nesmierne si vážia hosťa (a ten nesmie odmietnuť ich pohostinnosť, pretože by to bola urážka),
- posedenie pri káve v hocijakú hodinu je hlavnou udalosťou dňa,
- rodina a komunita znamenajú všetko,
- slovo „plán“ je veľmi relatívny pojem a život sa žije pomaly (avash-avash),
- pravidlá platia iba pre turistov a iné auto ako Mercedes na ceste takmer neuvidíš.
Projekt „Hands for Nature“ v oáze pokoja
Keď som uvidela ponuku na tento projekt, kde som mohla spojiť príjemné s užitočným, neváhala som ani sekundu. V „Krajine orlov“ som strávila tri týždne ako dobrovoľníčka pre organizáciu Epoka e Re a ich ESC projekt Hands for Nature. Epoka e Re sa venuje práci s mládežou, lokálnymi inštitúciami a komunitami prostredníctvom environmentálnych iniciatív, podujatí a sociálnych projektov, vďaka ktorým sa mladí ľudia angažujú a rozvíjajú svoju osobnosť aj zručnosti.
Bývali sme u domácich v malej prímorskej dedinke Darzëzë e Re na juhozápade Albánska. Najbližšie mesto, Fier, bolo vzdialené približne pol hodiny autom. Prostredie bolo naozaj rozmanité a upokojujúce – od záhradiek a políčok obyvateľov, cez chránené oblasti, lesy, rieky a močiare až po 7 km dlhé pobrežie plné piesočnatých pláží.
https://www.keric.sk/sk/blog-o-dobrovolnictve/1803-ked-hory-stoja-naproti-moru-a-chaos-naproti-poriadku-moje-dobrovolnictvo-v-albansku#sigProId43771eb13b
Práve v tejto oáze pokoja sa odohrávala väčšina našich aktivít. Išlo najmä o zbieranie odpadu, ktorého bolo v miestnych lesoch a na plážach naozaj požehnane. Miestni ľudia si sem radi zájdu na piknik, no často po sebe zanechajú spúšť. Koše sú niekedy ďaleko pri hlavnej ceste, a tak zvolia „maskovaciu stratégiu“ – odpadky jednoducho hodia do kríkov. Keď som sa pýtala na príčinu, dostala som úprimnú odpoveď: „My proste často nerešpektujeme pravidlá aj napriek tomu, že sme si ich sami zaviedli.“
A to sa práve Epoka snaží zmeniť. Chce robiť mladých ľudí uvedomelejšími a zodpovednejšími voči svojmu okoliu. A darí sa im to. Počas projektu sme spolupracovali s lokálnou mládežou (vo veku 14+), ktorá nám pomáhala vo svojom voľnom čase. Zamýšľala som sa, prečo to robia cez prázdniny. A potom mi to doplo. Pre nich to bol priestor stretnúť sa s kamarátmi. Nevnímali to ako prácu, ale ako zábavu a čas strávený v komunite, v ktorej sa cítili dobre. To je presne to, čo v dnešnej dobe mladých ľudí priťahuje – miesto, kde môžu byť sami sebou a cítia sa prijatí. Nezáležalo na tom, čo robili, ale s kým to robili.
https://www.keric.sk/sk/blog-o-dobrovolnictve/1803-ked-hory-stoja-naproti-moru-a-chaos-naproti-poriadku-moje-dobrovolnictvo-v-albansku#sigProId02b75b3a60
Dožinky po albánsky a chuť byreku
Hlavným bodom a zároveň najväčším zážitkom celého projektu bol festival Festa e Grurit – niečo ako naše dožinky, ale „po albánsky a vo veľkom“. Aktívne sme sa zapojili do príprav: kosili a hrabali sme lúku, vyrábali plagáty so sloganmi, stavali stánky pre lokálne podniky, nosili balíky sena a dotvárali celkový vizuál festivalu.
Stáť tam v deň konania a vidieť výsledok našej práce bol skvelý pocit. Zároveň to vnímam ako vec, na ktorú sa bežný turista len tak nedostane. Tento festival je čistou reprezentáciou albánskej kultúry, ktorú sme vďaka tomu navnímali naplno. Ochutnali sme tradičný byrek – slané pečivo z tenkého lístkového cesta plnené syrom, špenátom alebo mäsom, ktoré je veľmi lacné a predávajú ho na každom kroku (jedla som ho nonstop a domáci nedokázali pochopiť moju obsesiu). Vypočuli sme si lokálnych interpretov a zatancovali si tradičný tanec Valle. S ostatnými dobrovoľníkmi sme sa zhodli, že to bol náš najsilnejší zážitok.
https://www.keric.sk/sk/blog-o-dobrovolnictve/1803-ked-hory-stoja-naproti-moru-a-chaos-naproti-poriadku-moje-dobrovolnictvo-v-albansku#sigProId150688a125
Príbehy z farmy a európska partia
Mojou najobľúbenejšou časťou cestovania je spoznávanie ľudí a ich osobných príbehov. A tie nechýbali ani v Darzëzë. Popri balení zrna a dojení kráv sme bližšie spoznali Lidu a jej manžela – pár, u ktorého sme bývali. Lida rada s hrdosťou rozprávala o svojej dcére, ktorá študuje právo v Tirane. Spomínala aj to, ako jej manžel dlho pracoval v zahraničí, a tak musela celú farmu zvládať sama. Napriek ubolenému a prepracovanému telu nás vždy s úsmevom vítala a pýtala sa, ako sa máme, odkiaľ sme a aká je naša krajina. Hoci ona nehovorila po anglicky a my po albánsky, dobrú energiu sme si dokázali odovzdať aj bez slov.
Neskôr sme spoznali starostu dediny, ktorému taktiež nikdy neschádzal úsmev z tváre. Popri oraní a viazaní zeleniny nám s manželkou ponúkali figy a moruše priamo zo stromov. Pre obyvateľov vidieka je úplne bežné, že si všetko dopestujú sami. A nezištne sa delili aj s nami – na raňajky sme mali vždy čerstvé kravské mlieko (v živote som nejedla lepšie cereálie!), domáci syr a vajíčka.
Osobitý príbeh si so sebou niesol aj každý dobrovoľník. Boli sme skupina šiestich mladých ľudí z rôznych kútov Európy – z Portugalska, Talianska, Ukrajiny a Albánska. Na prvý pohľad úplne odlišné povahy, no práve to nás spojilo. Mali sme spoločný cieľ a vytvorili sme si komunitu, kde mal každý rešpekt a podporu. Dokázali sme sa spolu neskutočne nasmiať, ale aj otvorene porozprávať a robiť kompromisy. Za tri týždne sa z cudzích ľudí stali skutoční priatelia. Zdieľali sme svoje kultúry, učili sme sa navzájom počítať, zdraviť sa či priať si dobrú chuť v našich rodných jazykoch. Toto je tá najkrajšia vec na medzinárodných projektoch – búranie bariér a vzájomné pochopenie.
https://www.keric.sk/sk/blog-o-dobrovolnictve/1803-ked-hory-stoja-naproti-moru-a-chaos-naproti-poriadku-moje-dobrovolnictvo-v-albansku#sigProId9c94eb31cc
Albánske autobusy: Skúška trpezlivosti
Vo voľnom čase sme cestovali a ak si chcete naozaj otestovať svoju trpezlivosť, odporúčam albánsku hromadnú dopravu. Tu sú základné pravidlá hry:
- Pravidlo č. 1: Oficiálne stránky s poriadkami a booking lístkov vopred prakticky neexistujú (mimo top turistických trás). Jednoducho musíte prísť na údajnú stanicu a pýtať sa ľudí okolo.
- Pravidlo č. 2: Autobus vyrazí teoreticky načas, ale namiesto dvoch hodín pôjde štyri. Nič si neplánujte na minútu a nechávajte si obrovskú rezervu.
- Pravidlo č. 3: Cesty sú takmer výhradne „serpentínového typu“. Ak vám býva v aute zle, táto cesta vám dá poriadne zabrať.
- Pravidlo č. 4: Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Vodič zastavuje na znamenie kdekoľvek a ľudia nastupujú dovtedy, kým sa do uličky fyzicky zmestia a autobus ešte vládze ťahať do kopca.
- Pravidlo č. 5: Volant sa drží striktne jednou rukou... v tej druhej je totiž zapálená cigareta.
S partiou sme precestovali veľkú časť pobrežia a môžem potvrdiť, že Albánska riviéra je naživo rovnako úchvatná ako na fotkách z Instagramu. Momentálne sa už začína dosť napĺňať turistami, no má to riešenie – stačí prísť mimo hlavnej sezóny (v máji, začiatkom júna alebo v septembri).
Za zmienku stojí aj hlavné mesto Tirana, ktoré ma v dobrom prekvapilo svojou modernou architektúrou, neuveriteľnou živosťou a možnosťami. Ak ste zasa milovníkmi hôr, určite zamierte na sever do Národného parku Albánske Alpy (Parku Kombëtar Alpet e Shqipërisë). Obrovský dojem vo mne zanechali aj historické mestá Berat, Shkodër a Gjirokastër plné kamenných uličiek a tradičných bazárov. Ak budete mať čas a chuť, požičajte si auto a prejdite si túto krajinu krížom-krážom. Garantujem, že nebudete sklamaní.
https://www.keric.sk/sk/blog-o-dobrovolnictve/1803-ked-hory-stoja-naproti-moru-a-chaos-naproti-poriadku-moje-dobrovolnictvo-v-albansku#sigProId83319f02ce
Čo ma „Krajina orlov“ naučila?
Ja rozhodne sklamaná nie som, práve naopak. Albánsko ma toho naučilo veľmi veľa. V prvom rade spomaliť a nerobiť si fixné plány, pretože človek mieni, Albánec mení. Ukázalo mi, aká dôležitá je v živote súdržnosť, komunita a nezištná pomoc. Že si netreba z vecí robiť ťažkú hlavu, nebrať sa až tak vážne a hľadať pokoj v každodenných maličkostiach.
Vďaka projektu som začala byť oveľa vnímavejšia voči svojmu okoliu a životnému prostrediu. Uvedomila som si, že človek patrí do prírody a dlhodobý stereotyp mesta ho vnútorne ničí.
A tá najdôležitejšia myšlienka, ktorú si odnášam? Že aj malý prínos má obrovský zmysel. Moje pôvodné očakávania od dobrovoľníctva boli možno trochu naivné – chcela som urobiť obrovskú globálnu zmenu a byť ako druhá Greta Thunberg. Postupne som však pochopila, že vyčistenie jedného malého lesíka alebo pláže má reálny dopad. To, že sa k nám počas upratovania pláže spontánne pripojili dve neznáme staršie panie, bol pre mňa obrovský úspech. Dobrovoľníctvo nie je o tom, že zo dňa na deň pretransformujeme celý svet. Je o malých krokoch v lokálnych komunitách, v ktorých zanecháme kúsok svojho srdca.
Dúfam, že som vás navnadila – či už na návštevu Albánska, alebo na samotné dobrovoľníctvo. Ak by ste mali akékoľvek otázky alebo chceli konkrétne tipy, pokojne sa mi ozvite na sociálnych sieťach: Instagram @___kubalikova alebo Facebook Sofia Kubalíková.
Prajem vám krásne leto a... Mirupafshim!
401. Sofia Kubalíková
Jún 2026
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
Albania, Epoka e Re Youth Center
Chceš zažiť niečo podobné ako Sofia? Krátkodobé aj dlhodobé ESC projekty ťa čakajú po celej Európe – ubytovanie, strava, vreckové aj cestovné máš hradené. Pridaj sa a nájdi si ten svoj v našej aktuálnej ponuke projektov. Ak máš otázky, napíš Petre na Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript..
Dobrovoľníctvu zdar.
Šimon Mareček







