10 mesiacov strávených pri deckách

aneb Ako sa rozbilo moje tvrdenie: „Ja nikdy v živote pracovať s deckami nebudem!“

Šťastie že nemusím ten (takmer) rok dobrovoľníctva reflektovať ústne. To by ešte len dopadlo. V čase písania mám pred sebou ešte cca mesiac a pol do konca projektu. (Info na okraj, aby som podporila vašu prokrastináciu. Nemáte za čo.)

Tak. Úvod by sme mali za sebou. Viac menej. Pokúsim sa to tu podať tak usporiadane (je to vôbec slovo?) ako to bude možné, ale ako sa poznám, tak je možné, že to bude občas mierne chaotické. Snáď som vás aspoň trochu navnadila a teraz sa môžeme pustiť do toho hlavného.

Ako som sa k tomu vlastne dostala

Aby som zachovala aspoň zdanie štruktúry, začnem tým najzrejmejším. Ako som sa vlastne dostala k tomuto projektu?

No viete, to vám bolo takto. Skončila som strednú a absolútne netušila čo ďalej so sebou v živote. A úprimne… Ktorý osemnásťročný/devätnásťročný človek to o sebe vie?

Síce som mala akési pokusy s vysokými školami ale ako obvykle som to všetko nechávala na poslednú chvíľu a premeškala tak jedinečnú príležitosť „predĺžiť si mladosť“. Namiesto toho som sa rútila smerom k takmer dospeláckemu životu. (Ako sa neskôr ukázalo, malo to byť ešte bližšie k realite, ako som si spočiatku myslela.)

Cesta k tomuto projektu však nebola úplne priamočiara. Posielala som svoj úbohý životopis. (Riziko toho, keď ste väčšinu voľného času zavretí medzi knihami a klavírom a jediné vaše skúsenosti sú z brigád v kukurici.) Obnovovala každý deň mail.

Jediní, ktorí sa po čase začali ozývať, boli Rakúšania (a jedna organizácia z Talianska a jedna z Írska, aby som im nekrivdila). No a keď už bolo jasné, že na 99 percent pôjdem do Rakúska, tak som z toho mala miestami mierne depky. Nemčina ľudia, nemčina! Aj keď som sa ju učila dva roky na strednej, nevedela som ani mäkké f. A navyše tá jej povestná tvrdosť! Keď aj vyznanie lásky znie, akoby sa vás niekto pokúšal zabiť. (O desať mesiacov staršia Dora: „Je to len stereotyp! Nemčina vie byť veľmi jemná. Keď chce.“) Niekedy na konci augusta mi prišla odpoveď od pani z Diakoniewerk (ktorá bude neskôr vystupovať ako moja mentorka), že majú voľné pozície na troch miestach. Dve s prácou so seniormi a jedno s deťmi v centre voľného času (a.k.a naša slovenská družina). A moje myšlienkové pochody: „Sama som ešte v podstate decko, tak tam aspoň medzi ne zapadnem.“ No, a tak nejak sa aj stalo. A navyše mi to prišlo menej desivé. Vymenili sme si niekoľko mailov, po ktorých nasledoval rozhovor, kde padlo rozhodnutie. Prijatá! Ďalší mesiac sa niesol v znamení administratívnych vybavovačiek a príprave na nasledujúcich desať mesiacov.

Dva kufre a jedna obrovská kozmetická taška

No a zrazu, ani neviem ako, stojím v byte v Rakúsku. Vedľa mňa dva kufre a jedna obrovská kozmetická taška, ktoré čakajú na vybalenie. Rozmýšľam kam ma nasledujúcich jedenásť mesiacov zavedie. (Ako sa neskôr ukáže, celkom ďaleko).

Prvé (štyri) dni boli hlavne o spoznávaní ostatných dobrovoľníkov a pomalom „zabydľovaní sa“ (čítaj: zisťovanie a zaobstarávanie vecí do domácnosti, na ktoré som bola zvyknutá z domu a nutne som ich potrebovala.)

Na akýsi náčrt situácie uvediem ešte nejaké fakty. Prišla som druhého októbra (štvrtok) a hneď v pondelok som nastupovala do práce. Prvý týždeň som robila cca päť hodín každý deň okrem stredy, zatiaľ iba v družine. V stredu sme mávali kurz v škole, ktorý bol vlastne akýmsi úvodom do sociálnych služieb. Prešli sme si základy psychológie, pedagogiky, ošetrovateľstva, prvú pomoc, základy medicíny, úvod do terapeutických prístupov atď. atď.

V práci to bolo… No zaujímavé. Pôvodne som ten prvý týždeň mala pracovať len v tej skupine s deťmi z I-tried. Myslela som si, že začiatok bude pomalší a že si budem postupne zvykať. No a potom si Boh (vesmír, osud nazvite si to ako chcete) povedal, že nie. A dostala som pekne studenú sprchu. V piatok si rodičia vyzdvihli deti skôr, zostala jedna skupina, kde boli deti so špeciálnymi potrebami. Pamätám si, že keď som po fajronte prišla na byt, tak som mala takmer slzy na krajíčku. Vtedy som si vlastne uvedomila, že to nebude také ľahké ako som si myslela. Ono vidieť tie deti a reálne s nimi byť, pracovať a snažiť sa im vymyslieť nejakú zábavu, keď vám ani koľkokrát nevedia povedať, čo chcú je čosi iné. (Ale keď si na ne zvyknete a ony na vás, tak už sa nejako dohodnete.)

Ako to tu vlastne funguje

Tu by sa asi hodilo opísať ako to tu vlastne funguje. V rámci školy sú štyri I-triedy, kde sa učia deti so zdravotným znevýhodnením aj bez neho. Desať S-tried, ktoré sú menšie tak okolo šesť detí s ťažkým zdravotným znevýhodnením. V každej tejto triede sú deti s rôznymi potrebami, napríklad s vývinovými poruchami, telesným alebo intelektuálnym postihnutím, prípadne s kombináciou viacerých znevýhodnení. Jedna trieda je tzv. AVL (Kurz odbornej prípravy), kde sa deti so špeciálnymi potrebami pripravujú na pracovný život. Poobede prebieha tá už spomínaná družina a niečo čo by sa dalo nazvať Celodenná škola (tohto som nebola súčasťou, takže keď chcete viac info, klik sem). V budove majú ešte telocvičňu, bazén, kuchyňu v ktorej sa deti z niektorých tried učia variť, záhradu a „bazénik“ s takými tými plastovými guľami.

Družina má päť skupín z toho jedna má žiakov len z I-tried (to sú tie inkluzívne triedy). A ostatné majú žiakov z S-tried.

Od druhého týždňa som začala pracovať aj v škole. (Tam som robila od ôsmej do dvanástej a potom poobede v družine.) Väčšinou teda v tých S-triedach s menším počtom žiakov. Každý deň vyzeral približne rovnako. Ráno sa začalo tzv. „ranným kruhom“, kde deti hovorili (v prípade detí s rečovými poruchami, sme čítali z ich zošita, čo im tam napísali rodičia) čo robili v predchádzajúci deň (resp. víkend). Nasledovalo spievanie/tancovanie, záležalo od triedy k triede a od žiaka k žiakovi. Niekedy aj učiteľky rozprávali nejaký príbeh a k tomu mali rekvizity, aby si to deti vedeli lepšie predstaviť. Ďalšie aktivity záviseli odo dňa a triedy. Raz sme boli v telocvični, inokedy sme s deťmi varili nejaké jednoduchšie jedlá, v bazéne a tak. Medzi pol desiatou a desiatou býval čas na desiatu. Dozerali sme na deti, aby čo najmenej jedla skončilo okolo nich a tie, ktoré to potrebovali, sme kŕmili.

Potom bola časť dňa, kedy sme boli s deťmi buď v záhrade (keď bolo dosť teplo), vyrábali rôzne veci (či už pre rodičov, alebo na výzdobu triedy) alebo bol čas na individuálne aktivity. S jedným chlapcom som robila „kolečká“ po škole, nech si trénuje chôdzu a ďalší si v triede vybrnkával na gitaru. Následne sme pred dvanástou deti vychystali buď na vyzdvihnutie rodičmi, alebo ich zaviedli do družiny (do ich skupiny, v ktorej boli zapísané).

• 
• 
• 
•  

Ja som mala následne tridsať minútovú pauzu na obed a spravidla do pol štvrtej som bola v družine. Tam boli tie aktivity rôzne. Začínalo sa obedom (tu platili rovnaké zvyklosti ako pri desiate), a následne to záviselo od detí. Raz som sotva prišla do družiny a hneď si ma jeden chlapec odtiahol, s tým, že sa chcel hrať s ryžou v boxe. Inokedy si ma odtiahlo jedno dievča na gauč, že chce aby som jej čítala.

• 
• 
•  

Nie vždy prechádzka ružovou záhradou

Aby ste nemali nejaké ilúzie. Ono to nebola vždy prechádzka ružovou záhradou. Nesmieme zabúdať, že sú to deti so špeciálnymi potrebami, poruchami učenia a poniektoré z nich aj s PAS (porucha autistického spektra). Párkrát som bola svedkom záchvatov hnevu, kedy bolo treba dávať pozor na to, aby tie deti neublížili ani sebe a ani okoliu. Mnohokrát keď ich bolo treba vychystať, že ich vyzdvihne školský autobus, tak som ich musela obúvať aj na tri razy atď. Tých príhod je viac, ale toto stačí.

Veľmi mi pomohlo, ako k tým deťom pristupujú kolegyne. (Ako by sa dalo očakávať, je tu prevaha učiteliek nad učiteľmi) Neskutočne trpezlivé, a hoci pokiaľ nejaký záchvat hnevu trval dlho, rázne ale vždy ohľaduplné. A navyše dosť pomáhalo, ak som zo začiatku nerozumela čo sa odo mňa očakáva, vysvetlili druhý raz pomalšie a takmer bez prízvuku.

Postupne sa niečo zmenilo. Prišla som so znalosťou nemčiny na úrovni bábätka, nulovými skúsenosťami s prácou s deťmi, princípy nejakej pedagogiky (dupľom tej špeciálnej) mi boli úplne cudzie a v podstate som sa snažila tie prvé mesiace nejako prežiť. Človek si ale zvykne na veľa vecí. A ja som si nielenže zvykla, ale akýmsi podivuhodným spôsobom mi to celé začalo dávať zmysel.

Mali sme aj niekoľko akcií (v rámci školy aj družiny) ale v hlave mi utkveli hlavne tri. Keď prišiel Mikuláš (to sa odohrávalo v jedálni), to už som mala stabilný týždenný rozvrh, dovtedy som totiž chodila tam, kde ma akurát potrebovali (a mnohokrát aj po tom, keď mali v triede kde som mala byť málo detí, tak ma „prevelili“ inde). Fašiangová slávnosť (Karneval), kde boli všetci v maskách, len ja ako päsť na oko v svojich zvyčajných rifliach a tričku. (Teraz už si nepamätám či preto, že som o ničom nevedela a niekto ma zabudol informovať, alebo ak mi to aj hovorili, tak som nerozumela. Teraz už je to aj tak jedno.) Deň detí, čo bola akcia len v rámci družiny, kde po skupinách boli stanovištia, kde deti plnili rôzne úlohy.

Každý druhý týždeň sme mali stretnutie s našou mentorkou, kde sme jej hovorili ako sa nám zatiaľ darí, raz sme boli na vianočných trhoch, teraz v lete na zmrzline ale väčšinou sme sa stretávali buď v škole alebo v kuchyni v budove, kde pracuje.

Nemčina, výlety a jeden šialený Čech

Medzi tým všetkým, som stihla byť na dvoch stretnutiach (povinných), kde boli dobrovoľníci z celého Rakúska, spoznala veľmi veľa ľudí (na niektorých by som rada zabudla, ďalší boli celkom milí, ale netreba to s tým počtom ľudí v našich životoch preháňať, všakže? 😀), naučiť sa nemčinu aspoň na takú úroveň, že rozumiem, keď po mne niečo chcú. Rozprávať mi ide ešte ťažko, ale aj to sa trochu posúva. (Či tu nebude problém, že ty ani po slovensky nevieš poriadne povedať čo máš na srdci, všakže?) Bola som niekoľkokrát v Linzi na výlete (vo voľnom čase), raz aj v Passau (treba využiť tú možnosť cestovania zadarmo po celom Hornom Rakúsku, no nie? aj keď teda Passau je v Nemecku no, z nejakého dôvodu to platilo aj tam) a párkrát som cestovala na víkend (a cez vianočné prázdniny) domov na Slovensko.

• 
• 
• 
• 
•  

Voľný čas? Tak ten som strávila prechádzkami po meste, upratovaním, tancom a spevom v tichu svojej malej izbičky, vyzeraním z okna počas búrok a západov slnka a jednou milou (s česko-slovenskou komunitou) textovou rpg hrou. Ach aký to premárnený čas na učenie sa nemčiny! (irónia)

• 
• 
• 
•  

Všetky svoje znalosti nemčiny, som ale naplno mohla využiť pri prezentácii o Slovensku, ktorú som si pripravila na Kultúrny večer (ktorý býva každý utorok) v kaviarni oproti bytu, kde bývam. Najťažšia časť bola postaviť sa pred tých ľudí a rozprávať. Ale nejako som to zvládla.

Zúčastnila som sa nejakých kultúrnych akcií tu v Gallneukirchen, jednej tematickej narodeninovej párty, kde som bola oblečená za hobbita z Pána prsteňov, a aby toho nebolo málo, tak som sa do toho všetkého stihla zaľúbiť do jedného šialeného Čecha (týmto ťa pozdravujem a dúfam, že si to poriadne prečítaš a využiješ v učení sa slovenčiny!)

• 
• 
• 
• 
• 
•  

Čosi o Diakoniewerk

Zabudla som na niečo? Aha! Áno. Čosi o Diakoniewerk. Vážne neviem, kam inam by som to mala pichnúť, tak je to tu. Diakoniewerk je vlastne inovatívna organizácia pôsobiaca v najrozmanitejších oblastiach sociálnej a zdravotnej starostlivosti v Rakúsku. Vytvára moderné služby pre ľudí v rôznych životných situáciách (pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, seniorov, deti a mládež). Terapeutické služby, materské školy, ubytovacie zariadenia, práca zameraná na schopnosti, integračná pomoc až po denné starostlivosti a poradenské služby.

Vďaka záhradníctvu a obchodu s biopotravinami, kníhkupectvu, kaviarňam a bistrám, ako aj stravovacím zariadeniam vytvára Diakoniewerk ďalšie integračné pracovné príležitosti.

No a okrem toho je ešte zriaďovateľom piatich škôl pre sociálne profesie (jedna z toho aj tá, kde prebiehal ten náš kurz) a troch študentských internátov.

Viac o Diakoniewerk: diakonie.at · Instagram @diakoniewerk_

A na záver?

Keby mi niekto pred rokom povedal, že o tomto čase budem vážne uvažovať o tom, že by som v tejto práci pokračovala, tak ho vysmejem a pošlem niekam do teplých krajín. A teraz tu sedím, píšem tieto riadky a hľadám možnosti ako sa to stane súčasťou môjho života v ďalších rokoch. Pretože ako som raz povedala svojmu otcovi:

„Existujú aj tie zlé momenty, ale tých dobrých je neporovnateľne viac.“

---

Dorotku sme na jej projekt v rakúskom Diakoniewerk vyslali cez Európsky zbor solidarity. Ak ťa jej príbeh oslovil, otvárame možnosť zažiť vlastný ESC projekt aj tebe — pozri si aktuálne ponuky na keric.sk alebo nám napíš.

Aktuálne ESC projekty

Dobrovoľníctvu zdar.
Šimon Mareček
KERIC