Som na svoju mimiku patrične hrdý, teda až do doby, keď sa mrknem cez uličku a chvíľku pozorujem ženu stredného veku s vrcholne vyvinutým tikom v oku, ktorý ucukává smerom k môjmu poradovému číslu, ktoré je tak o 56 miest nižšie než jej. Tak dám celú svoju koncentráciu do môjho strašného pohľadu, aby som jej to mohol vrátiť, ale dnes proste nie som vo forme, pretože mi stále cuká kútik hore a núti ma sa doširoka smiať.

Stále totiž myslím na to, ako dnes akčne vbehnem do kabínky so žiarivým papierom od KERICu, potvrdzujúci moju reprezentáciu ČR na medzinárodnom poli. No a už len preto, že sa bude žlté potvrdenie vymykať akejkoľvek pozemskej administratíve, otvorí to mojej nadmieru sympatickej dohadzovačke práce oči a môj nekontrolovateľne nadšený úsmev jej srdce. Potom, čo jej dôjde, že sa jej iba nezdá o ideálnom žiadateľovi o prácu, ale že pred ňou naozaj stojí, prehodí svoju dokonale nacvičenú otázku: ‚Tak kde ste sa nám to túlal, pane ?‘ A než to na ňu stačím štýlovo vyhŕknuť, zahľadím sa do jej očí a vycítim, že sa dnes nepýta len preto, že musí, ale pretože ju to naozaj zaujíma, a že pokiaľ jej to prezradím, tak nabudúce bude s nami spoločne sedieť v kolečku a dlho si páliť prsty zápalkou, keď nebude môcť prestať rozprávať o tom, ako veľmi sa jej tam páči a o tom, ako je rada, že ju jeden princ kedysi vyslobodil zo zotretia pracovného úradu. No a tak než jej ukradnú kabelku, prebehneme sa po chodbe, nechám sa zdolať v štýle poľskej kung  fu pandy a vybláznime sa na hudbu všetkých možných štýlov tak jej najskôr porozprávam príbeh o jednom z najlepších týždňov svojho života ( mrknutie a poďakovanie všetkým, ktorí boli pri tom). Už som sa nadychoval a skoro zo mňa vypadli prvé slová, keď jej nadšený pohľad na chvíľku klesol na jej hodinky a ja som pochopil, že budem musieť preskočiť svoju 15 minútovú prezentáciu a poďakovanie Višegradskému fondu a vrhnúť sa rovno na to naozaj dôležité – čože to tam tí účastníci prežívajú...a tak nahodím spokojný úsmev a rozprávam jej o tom ako zmätene sedím na medzinárodnom letisku v Čadci a odlietam s podivnou skupinkou cudzích ľudí neznámo kam, aby som o pár minút neskôr mohol pristáť späť do reality s rovnako cudzími ľuďmi, ale so spoločnou víziou a poslaním. Slečna za stolom nechápavo pozerá a ja tiež nie som si úplne istý o čom to hovorím, keď sa snažím si spomenúť, kde že bolo v Čadci to letisko

. Ale aj tak sa mi nedá prestať a zamotávam nás do toho so slečnou ešte viac a popisujem jej vydesených pokukujúcich účastníkov z rôznych krajín, rôznych záujmov a vekových skupín snažiacich sa nájsť odpoveď na spoločnú otázku: ‚Prečo som sem vôbec prišiel?‘ Myslím, že to nikto nemal šanci vyriešiť, pretože behom chvíľky nabehol slovenský tím organizátorov a dával aktivitu za aktivitou, pri ktorých museli účastníci skôr riešiť, ako si necvrknúť od smiechu do gatí. No a aj keď niekto verbálne nič moc nerozumel, aktivity, vízia a poslanie sa stali naším spoločným jazykom a tak s nosom hore hrdo rozprávam o tom ako neveriaco pozerám na spievajúcich, tancujúcich a inak sa podivne vyjadrujúcich ľudí, ktorí mi ešte pri ceste tam tvrdili, že by niečo také v živote robiť nebudú. To ma privádza k tomu, že už od začiatku som tajne tušil, že sú tam všetci šialenci, len im musel dát niekto priestor na to sa vyjadriť (šibalské mrknutie na Lenku a jej tím). O Lenke a jej tíme sa zmieňujem pre istotu len medzi riadkami, aby som nemusel pozvať slečnu z časových dôvodov na večeru a popisovať ich skvele odvedenú prácu (dvojité mrknutie na slovenský tím). Ak už si spomeniem na ktoréhokoľvek z účastníkov tak sa mi vybaví špeciálna spomienka s každým z nich ale taktiež energia, nápaditosť a inšpirácia, ktorá sa do mňa sympaticky vpila a tým sa pre mňa naplnila jedna z pre mňa najdôležitejších vecí vôbec – ‚keď robíme to čo milujeme, tak narazíme na ľudí, ktorých budeme milovať. No a aby som si tým mohol byť ešte viac istý a znelo to ešte viac ako z rozprávky tak z neba spadla hviezda a aj keď to nebolo moc prínosné pre projekt, keď mi na ňu nekontrolovane zabiehal pohľad a bol som úplne mimo keď ma chytila za ruku a tak aj napriek mojej občasnej neprítomnosti a poletovaniu v oblakoch sem splnil najvyššie prianie Višegradu a bol som proste a iba šťastný účastník.

Pri spomienke mi začalo srdce búšiť trošku viac a rozprúdená krv zaviedla myseľ k možno najvzácnejšej skúsenosti zo všetkých...Sedím na fontáne, spokojne pozorujem okoloidúcich a dianie v meste a čakám na to až sa okolo mňa preženie týpek s kabelkou a rozoznie sa hudba. Ale kde nič tu nič a tak čakám na akciu a pomaly sa vo mne začínajú objavovať otázky typu či to ja vôbec zvládnem a strach ma tisne k fontáne a som si istý, že by som sa vtedy vôbec nezvládol, keby som sa nerozhliadol a nevidel všetkých mojich komplicov okolo seba a už som v tom nebol sám a ja som mohol vtancovať do akcie. A ako obvykle si vyslúžim jeden z najkrajších pocitov, keď pri poslednom tanci otvorím oči a všade okolo mňa poskakujú farebné individuá ako rozsypaní hopíkovia a tak strhnutý davom hopsám tiež a pritom sa len priblblo usmievam a hovorím si: ‚ja som to zvládol...a preto hopsám..‘a budem hopsať ďalej...cez všetky životné výzvy, pretože teraz už viem, že to najdôležitejšie je urobiť prvý krok do neznáma a kto vie v akej hopsajúcej skupine skončím nabudúce. A kto vie... Možno moja návšteva pracovného úradu nedopadla presne do puntíku ako je tu popísané, ale kto ma presvedčí o opaku, keď aj Picasso prehlásil: ‚Všetko čo si dokážeme predstaviť je skutočné.‘ A rovnako ako Picasso maľoval obrazy, sme my farbami rozjasnili školy, nádražia, supermarkety a námestia  a pritom nevedomky dokázali jednu z najodvážnejších vecí – uskutočnili sme naše predstavy.