Uruguaj taktiež znamená futbal. Boli tu prvé MS vo futbale, keď prvý a aj poslednýkrát Uruguaj vyhral. Väčšina klubov pochádza z Montevidea, avšak vzhľadom na odliv hráčov do zahraničia je to skôr o neuveriteľnej atmosfére na štadióne ako o dobrom futbale.

Uruguaj pre mňa znamená veľmi veľa. Milí a priateľskí ľudia, priatelia, láska a najkrajšie dva mesiace v živote. .....

.....Hovorí sa, že až deväťdesiatsedem percent obyvateľov má európskych predkov. Vyše polovica z troch miliónov obyvateľov žije v Montevideu, hlavnom meste a centre takmer všetkého, čo sa v krajine deje. Krajina je takmer štyrikrát väčšia ako Slovensko, výšku priemerného platu každý iba odhaduje, no mal by byť okolo osem až desať tisíc korún. Najviac ma prekvapilo uruguajské peso, ktoré je presne ako bola naša jedna slovenská koruna.

Počas takmer troch krásnych mesiacov som spoznal veľmi veľa milých ľudí.  Hneď po prílete, kde ma čakala koordinátorka Karen, sme sa išli pozrieť na miesto, kde budem bývať i taktiež pracovať. Bývanie, aké som dovtedy nevidel. V jednej z uličiek, pol hodinu peši od hlavného námestia medzi domami bol jeden vchod do domu. Keď som ho videl zvonku, pripadalo mi, že má iba jedno vysoké poschodie a veľa ľudí tam asi nebýva. Avšak v skutočnosti je to rezidencia Javiera a Adely, ktorí tu žijú aj s Adeliným otcom a Jorgem, ktorý už je na dôchodku a asi dvadsiatimi študentmi. Po anglicky vedel iba Javier, Jorge a jeden-dvaja študenti, a aj to len trošku. O zábavu bolo postarané. Španielčina zo všetkých strán. Doposiaľ som si stihol preštudovať z knižky iba okolo päťdesiat strán, mal som ju napočúvajú z Erasmu v Portugalsku, ale povedať som toho veľa nevedel. Lepšia príležitosť na naučenie ani nemohla byť. Prvých päť dní sa nieslo taktiež v čakaní a hľadaní, kde sa stratila batožina. Tá našťastie potom prišla. A práca?

Do Uruguaja som sa dostal s obrovským šťastím. Keď som vo februári navštívil organizáciu Keric v Čadci, ani by ma nenapadlo, že tak rýchlo sa mi podarí vycestovať. Pravdu povedať, v niečo také  som dúfal, avšak zistil som, že papierovačky a schválenie projektu trvá viac než pol roka. Akurát o pár dní mala vycestovať dobrovoľníčka do Uruguaja, avšak, ako som sa po dvoch až troch týždňoch dozvedel, zo zdravotných dôvodov ísť nemohla. Opýtali sa ma, či chcem ísť ako náhradník. Odpoveď bola jasná. Bolo potrebné iba mesiac počkať na schválenie v Bruseli, či si to nerozmysleli a či ma pošlú na Európsku dobrovoľnícku službu.

Pred príchodom som o aktivitách veľa nevedel. Veľa času nebolo a tak som sa tešil na moment prekvapenia. Prišiel som do organizácie Audele, ktorá spolupracuje s organizáciou Movimiento Volpe, ktoré má viacero aktivít. Jednou z nich je Casa Joven Bien Al Sur, mládežnícke centrum. To pravidelne navštevuje pätnásť až dvadsať mládežníkov vo veku trinásť až osemnásť rokov, ktorí to nemajú doma najľahšie. Problémy sa líšia. Cieľom centra je hlavne, aby neboli na ulici. Počas dňa chodia do školy, ktorá však trvá poväčšine iba štyri hodiny. Po nej postupne prichádzajú do centra, kde máme spoločný obed a rôzne aktivity. Tí, čo majú školu poobede, prichádzajú ráno. Čakajú ich bagety, marmeláda a kakao. Obed aj olovrant varí Anna, veľmi milá kuchárka, ktorú má každý rád. Aktivity v centre sa líšia. Niekoľkokrát do týždňa prichádza do centra Maestra, ktorý vyučuje hodiny matematiky, ako aj ďalšie prírodovedné predmety. Každé utorňajšie poobedie je venované maľovaniu, sprejovaniu, strihaniu a tvorení umenia. Logá na tričko, výroba tašiek pre mamy na Deň matiek, rozprávanie sa na rôzne témy, aby sa navzájom viac spoznali, vytvorili si hodnoty a rozlišovali dobré od zlého.

Dvakrát do týždňa môžu deti ísť na plaváreň. Počas voľného času sme hrávali šach, stolný tenis, alebo sme sa išli prejsť po pláži a zahrali sme futbal. Počas prázdnin sme navštívili múzeum, nádhernú botanickú záhradu. Jedného dňa pár detí hralo aj v divadle, ktoré bolo pripravované pre podporu centier a ľudí, ktorí to potrebujú najviac. Miesto vstupného sa sme priniesli kilo ryže, alebo poniektorí cestovín, ktoré potom prerozdelia. A predstavenie? Radosť sa pozerať.

Okrem našej kuchárky Anny, centrum viedla ďalšia Anna. Pracovali tu taktiež  psychologička Viviane, Roberto, ktorý okrem stálej pohody organizoval každý piatok lekcie šachu a Sebastián, študent psychológie, ktorého vidieť bez mate v ruke je takmer nemožné. Veru, aj keď som veľakrát cítil, že by som mohol urobiť niečo viac, niekto nevedel čo, a ani sa im veľmi nechcelo.

Napriek tomu to bol nádherný čas, na ktorý nikdy nezabudnem. Spočiatku bez španielčiny to bolo skôr rukami a nohami ako o rozprávaní, no už v ten deň ako som priletel, keď sme boli centrum navštíviť, všetci bolo zvedaví, priateľskí a chceli stále niečo hrať a robiť. Neuveriteľný rozdiel od Fínska, kde trvalo niekoľko týždňov, kým vôbec začali komunikovať a chcieť niečo robiť.

Casa Joven je jednou z častí Movimiento Volpe, avšak funguje samostatne. Movimiento Volpe vzniklo pred vyše päťdesiatimi rokmi, na počesť mladého študenta Gustava Volpe. Gustavo cestoval v autobuse a videl, ako mladý chlapec ukradol kabelku jednej pani a vyskočil z autobusu. Rozbehol sa za ním a dobehol ho. Útočník mal však nôž, o ktorom Gustavo nevedel a na následky poranení zomrel. Pre jeho rodičov sa jeho smrť stala životnou udalosťou. Zobrali ju nie smerom v trestaní chudobných a výtržníkov, ale založili organizáciu, ktorej príspevky sú smerované práve na podporu chudobných, aby sa také niečo už nikdy nezopakovalo. V minulosti, keď to bola čerstvá udalosť, členov a donorov bolo veľmi veľa. Dnes, časom, ich stále ubúda. Okrem Casajoven, ktorá funguje nezávisle, sa organizácia Volpe stará o ďalšie tri skupiny detí: prváčikovia a druháčikovia, ktorí sa tu trošku učia a zabávajú, tretiaci a štvrtáci, ako aj starší, v rovnakom veku ako mladí v Casajoven, avšak tí, čo do školy nechodia takmer vôbec a ich disciplína a správanie je oveľa horšie.

Okrem študentov, s ktorými som býval, som spoznával krásnych ľudí cez Couchsurfing. Alejandra s Gonzalom, nádherná to dvojica. Nikdy nechýbali koláčiky, alebo sušienky a „dulce de leche“. V Uruguaji, ako aj ďalších latinskoamerických krajinách je čokoláda na ich pomery drahá a aj škála výberu veľmi malá. No dulce de leche sa používa v každom zákusku. Je to kondenzované mlieko, tak ako ho poznáme u nás doma, len bolo varené o dve až tri hodiny dlhšie. Čím viac varené, tým v tuhšom stave a karamelovejšej farby. Začali sme organizovať stretnutia a taktiež moja rozlúčková oslava bola u Matea, ktorý má v podzemí priestrannú pivnicu s grilom, a tak sme sa nielen dobre zabavili, ale aj napapali. Medzi najkrajších ľudí, ktorých som spoznal, patrí Laura. Býva okolo dvadsať kilometrov od centra, v krásnom tichom prostredí, aspoň so siedmimi psami, dvoma mačkami, vtáčikmi a určite viacerými zvieratkami, no hlavne s veľmi dobrým srdcom. Vždy sme mali o čom rozprávať, alebo prejsť sa na pláž alebo na malé piesočnaté duny v blízkosti. Radosť spoznávať takých srdečných ľudí.

Uruguajci žijú futbalom. Každý deň, každú minútu je v televízií aspoň na jednom programe. Najznámejší futbalista je Diego Forlan a snáď všetky baby po ňom šalejú. Na zápas som sa išiel pozrieť raz. Najväčšie derby, Peñarol vs. Nacional. Prvý a druhý v tabuľke. Zápas na štadióne Estadio Centenario, na ktorom boli aj prvé MS vo svete žil, skákal, bubny bubnovali. Peñarol vyhral štyri dva, hráči Nacionalu v závere získali tri červené karty, no o dobrom futbale sa hovoriť nedá, zato atmosféra úžasná.