Píšem v množnom čísle, pretože sme do Brazílie vyrazili dve. Vladi som spoznala pred odletom a ako tak plynul čas, stal sa z nás nerozlučný tím:) Po dostatočnej adaptácii sme sa zaradili do tímu v CEDET. V prvom semestri som deti zoznámila s európskymi rytmami na hodine tanca, priblížili sme im krajiny, ktoré sme precestovali. Kde bolo treba tam sme radi pomohli, či už na ekologickom krúžku, žurnalistike, geografii, zoológii, hodine spevu, histórii, plávaní, atletike, gymnastike a samozrejme aj pri výučbe cudzích jazykov. Učila som češtinu aj slovenčinu. Mali sme vlastné krúžky angličtiny a nemčiny pre verejnosť. Po Katke Gečovej, ktorá strávila v Brazílii rok pred nami, sme prebrali AJ pre mamičky, čo bola vždy zaručená zábava. .......

Prezentovali sme EDSku, pripravovali sme mládežníkov, ktorí sa chystali vycestovať na Slovensko. Prezentácia SR bola každodennou samozrejmosťou - v okolitých mestách, školách, na ulici, v obchode:)

Na dva týždne som vycestovala na stáž do CEDET vo Vitórii, v štáte Espírito Santo.
Ani sme sa nenazdali a druhý semester bol za dverami a s ním aj splnenie nie len jedného tanečného sna. Začalo to odchodom učiteľky tanca z CEDET, za ktorú som v prvom semestri prebrala hodiny. Takéto výzvy prijímam rada:) Začala som spolupracovať s učiteľkou baletu a nápady detí nás hneď inšpirovali na zrealizovanie tanečného predstavenia. Začali sa pretancované dni, prebdené noci...Oslovili sme ďalších tanečníkov, zapojili sa učiteľky a deti z CEDET, ďalšia škola baletu z Lavras. Miestni hiphoperi a kamarátky čo radi tancujú, tiež prijali pozvanie. A tak cez tanec, deti, mladí a dospelí s jedinečným cítením nečakali a zahájili akciu... rôzne hlavy, rovnaké myšlienky... 07.12.2008 o 19:00 ... nádych, výdych ...uvádza sa tanečná show v krajine snov....

Z toho len také jedno ponaučenie ....
Vem vamos embora, esperar não e saber, quem sabe faz na hora, não espera acontecer...
poď ideme preč, čakanie nevedie k poznaniu, kto vie koná v momente a nečaká čo sa uskutoční...

Počas voľného času sme si vychutnávali cestovanie, s ktorým sa viaže nespočetné množstvo zážitkov – za spoznaním Indiánov, trojdňová cesta kamiónom do africkej duše Brazílie - Bahie, účasť na Svetovom šampionáte v polmaratóne v Riu, spoznanie koloniálnych malebných mestečiek v Minas, brazílsky karneval v Riu, .....
Neoddeliteľnou súčasťou sú nové priateľstvá. V Lavras sme mali našu brazílsku rodinu, náš druhý „domov" a skvelých ľudí okolo seba.

Rok ubehol a už sa aklimatizujeme pekne doma. Zaradili sme sa do „systému" a snažíme sa uplatniť získané skúsenosti. S Vladi sme stále nerozlučný tím, síce teraz s 5 hodinovým dištancom našich miest. Spolu pracujeme v KERICu:), tak nám je EDSka stále veľmi blízka.
Ale ako všetko aj dobrovoľníctvo má dve strany. Aj keď telo pricestovalo na rodnú zem, myšlienky ešte plávajú niekde nad Atlantikom .....
Brazília bola pre mňa krajinou splnených snov. Viac o zážitkoch a postrehoch sa môžete dočítať na mojom blogu – http://jookina.spaces.live.com.
Príbehy sú písané v mojom skalickom nárečí, a tak som to ja:)